Matky poznajú ten pocit, keď uvideli na teste dve paličky a začali sa tešiť, že niekomu darujú to najvzácnejšie – život. Od chvíle, kedy sa žena dozvie, že bude matkou až po samotný pôrod, premýšľa nad najlepšími alternatívami ako dieťatko priviesť na svet.

Svoj život, aj život svojho dieťaťa s dôverou vložia do rúk lekárov, mysliac si, že pre nich urobia najviac a len to najlepšie. Veď je to predsa ich práca, ich poslanie. Nie vždy sa však budúcim mamičkám dostane starostlivosti, ktorú si zaslúžia a ktorá by mala byť samozrejmosťou. Namiesto toho vás v niektorých pôrodniciach pokladajú za menej ako svojprávnu bytosť. Svoje o tom vie aj blogerka Michaela.

V mnohých nemocniciach je smutnou realitou, že vôbec nepozerajú na to, čo chce budúca mamička a čo by jej tak náročnú udalosť, ako je pôrod, uľahčilo. Ak chcete budúceho otecka pri pôrode, odhovárajú vás, že je to proti prírode. Ak si chcete po narodení priložiť dieťa k prsníku, dočkáte sa výsmechu, lebo oni nebudú meniť svoje postupy, kvôli výstrelkom pôrodom zmätenej matky. A mnoho ďalších pravidiel, ktoré si stanovia lekári, aby nemali robotu navyše…

Michaela začína rozprávanie o svojom pôrode v  Prešovskej pôrodnici FNsP J.A. Reimana v Monobloku: “Vravíte si, porodili tu iné ženy, porodím aj ja.” Avšak len za predpokladu, že je všetko v poriadku a nevyskytnú sa žiadne komplikácie. Dovtedy sa vám zdajú všetky pôrodnice fajn. “Môj pôrod sa mal začať v stredu ráno. Bohužiaľ človek mieni, doktor mení. Prijatia do pôrodnice som sa dočkala o tretej popoludní, aj to len po mojom naliehaní, pretože službukonajúci lekár ma posielal domov. Jeden stratený deň navyše. Pre lekárov, ktorí majú pôrody na dennom poriadku, nič nezvyčajné. Pre matku, ktorá ich už niekoľko dní upozorňuje na to, že chlapček sa už ani nehýbe ani nekope, aj keď doteraz hral v brušku futbal, je to na zaplakanie.”

Prijatia do pôrodnice som sa dočkala o tretej popoludní, aj to len po mojom naliehaní.

Druhý deň v pôrodnici Michaelu prezrel lekár a aj keď sa o malého už bála, on povedal, že má ísť na izbu, vraj rodiť ešte nebude. Podarilo sa jej vybojovať aspoň infúziu s oxytocínom. Tá však nezabrala. Poobede sa začala budúca mamička otvárať, no namiesto kontrakcií sa dostavila jednoliata neutíchajúca bolesť. Večer si chcela Miška uľaviť od bolesti horúcou sprchou. V sprche však nebola ani len teplá voda, nieto horúca. Dostala “aspoň” deku od sestričky so slovami, že nebudú zbytočne budiť lekára. Na to, že pacientka vracala nik nebral ohľad.

“Potom v miestnosti zhasla a presunula sa do sesterskej miestnosti, pričom za sebou zatvorila dvere, aby som ich pri debate s druhou nočnou sestrou nerušila svojimi bolestnými vzlykmi. Nechali ma takto ležať ďalších 7 hodín. Keď som sestričku poprosila, aby k pôrodu zavolala môjho manžela a ona len poznamenala: „Ale nie, snáď nechcete, aby Vás takto videl!“, nemala som síl jej oponovať. Vyhŕklo mi len pár sĺz.”

“Lekárka, ktorej sa končila nočná smena mi prepichla plodový obal, aby mi odtiekla plodová voda a nasadila mi ďalšiu infúziu oxytocínu. Vtedy mi ani nenapadlo to odmietnuť, keďže s každou dávkou bolesti som čoraz menej vnímala okolie. Oxytocín ešte znásobil už aj tak silné bolesti. Sestričky po mne kričali, že mám tlačiť, keď mám kontrakcie (po lekárovi ani stopy). Nenechali ma vysvetliť im, že netuším, kedy mám kontrakcie, pretože už niekoľko hodín pociťujem rovnorodú bolesť bez prestania.”

Sestričky po mne kričali, že mám tlačiť.

Michaela si užila “zjazdenie” od sestričky, že má tlačiť, vytlačenie plodovej vody lekárom a potom ako sama tvrdí dávku bezcitného sadizmu od tímu lekárov. Z prístupu službukonajúceho doktora bola znechutená, sklamaná a vydesená. “Keď konečne ku mne prišiel a zamračil sa, bolo mi jasné, že mu konečne došlo, že niečo nie je v poriadku. Bez slova odišiel pre umelohmotný zvon a odstrčil lekára-stážistu, ktorý bol zdesený už nejakú dobu, no neodvážil sa mu nič povedať. Nastrihol ma ešte viac ako som už bola, až som sa bála, že to prehnal. Bolo mi už ale všetko jedno, chcela som len konečne vidieť malého, či je v poriadku. Aj zvonom sa mu podarilo malého vytiahnuť až na tretí krát. Bol celý zeleno modrý, nehýbal sa, bol ticho. Ani mi ho neukázali. Vrchol bol, keď ho sestrička odo mňa brala, vyšmykol sa jej a zachytila ho za nožičku tesne nad zemou. Zhrozene som sa na ňu dívala a že ani nedýcham, som si uvedomila, až keď malého od sestričky vzala detská lekárka.”

Pôrod druhorodičky Mišky vyznieva ako zlý sen či desivá scéna z filmu. Je však smutnou realitou. Na to, ako priviedla syna na svet zrejme nikdy nezabudne. Aj preto, že keď ho videla, ležal v inkubátore, napojený niekoľkými hadičkami a lekári jej oznámili, že ho prevezú na detskú JISK-u. “Drobec trpel veľmi nízkym počtom červených krviniek a silnou žltačkou v dôsledku rozdielnosti krvných skupín. Preto sa prestal v brušku hýbať dávno pred pôrodom. Navyše sa narodil veľmi veľký, meral 56 cm a vážil 4200g. Doktor mal po pôrode tú drzosť, že za mnou došiel na izbu a „prezradil mi“, že som vôbec nemala rodiť prirodzene, že bolo nemožné, aby som tak veľkého chlapčeka vytlačila. Že AK by to tušili, šla by som na cisársky rez. To, že som v nemocnici už týždeň pred pôrodom každého urgovala, že majú malého vybrať, ani nespomenul. Veď prečo by mali počúvať ženu, ktorá je už deväť mesiacov zžitá so svojim dieťaťom. Prečo by mali vôbec brať do úvahy jej obavy. Oni sú lekári, oni sú niekto. Zatiaľ čo ja som bola len ďalšia tehotná, pre nich len ďalšia hysterka v rade…”.

Zdroj: zivotpodlamisky.blogspot.sk | Foto: Freepik